Strážca Čuby a podolínske zlato.

Kto už prechádzal chodníkom Sovia poľana v podolínskych mestských lesoch, určite natrafil na kamenného strážcu Čuby. Je to zaujímavý skalný útvar, nápadne pripomínajúci profil ľudskej tváre. S trochou fantázie by to mohol byť kľudne vojak s prilbou. Čo asi tak stráži? Žeby zlato? Alebo koniec jedného nedopovedaného príbehu?

Skala je svojim tvarom naozaj nezameniteľná, čo z nej v lese robí spoľahlivý orientačný bod. Miesto ako stvorené pre ukrytie pokladu. A práve tu začína onen príbeh a doposiaľ nevyriešená záhada. Dvanásť metrov hlboká, do skaly vytesaná jama. Kto, kedy a prečo ju vykopal, nevieme. Navyše vo vápenci, kde sa drahé kovy ani vzácne kamene bežne nevyskytujú. Nanajvýš tak pár skamenelín z druhohorného morského dna. Čo ak chcel niekto zlato, alebo iné cennosti v jame ukryť?

Jama bola objavená len nedávno, zhruba pred desiatimi - pätnástimi rokmi. Úplnou náhodou ju našli dvaja zberači zhodov. Podľa slov jedného z nich sa počas hľadania jeleních parohov pod nimi prepadol terén a ukázala sa zasypaná jama, nesúca stopy ľudskej činnosti, drevné výstuže a rebrík.

Hľadači parožia si spočiatku mysleli, že ide o zvyšky opustenej drevenej chatrče. Čo by tá ale robila hlboko v lese, navyše v tak neprístupnom a strmom svahu? Že by Nemci? Partizáni? Zvedavosť im nedala pokoja a prinútila ich vrátiť sa na miesto a kopať. A tak deň za dňom, meter za metrom hĺbili dieru a odkrývali steny šachty a zvyšky výdrevy (vnútorného dreveného obloženia šachty, zabraňujúceho padaniu uvoľnených skál a hliny zo stien). Postupne nachádzali rôzne náradie, kliny, ale aj klince, ktorými bola výdreva spájaná. Hrdzavé klince neboli kované a hranaté, ale okrúhle, čo naznačovalo, že výdreva nepatrí do obdobia, z ktorého pochádzajú staršie stopy banskej činnosti v podolínskych lesoch (17-18 storočie). To hnalo vodu na mlyn poverám, podľa ktorých v Čube nemeckí vojaci počas druhej svetovej vojny ukryli svoje nakradnuté zlato. Hľadači sa úmorným spôsobom, pomocou krompáčov, lopát, vedier a kladky prekopali až do hĺbky dvanástich metrov. S vidinou hromady zlata na dne šachty odkrývali staré rebríky a drevené podesty, uľahčujúce vojakom zostup do podzemia. V hĺbke dvanásť metrov sa ale zastavili. Odišli na zárobky do cudziny, šachticu opustili a ku kopaniu sa viac nevrátili, hoci prilby a náradie nechali okolo šachty rozložené, akoby chceli v práci pokračovať už na druhý deň. Hľadači sa zrejme s nádejou na rýchle zbohatnutie nelúčili nadlho.

Mestskí lesníci našli v roku 2016 jamu odkrytú, tak ako ju hľadači pokladu zanechali a kvôli bezpečnosti návštevníkov ju pri trasovaní chodníka prikryli kovovou zábranou. Tým sa jedna kapitola rozprávania o poklade, ukrytom v podolínskych lesoch, uzatvára.

Práce v šachte aj na chodníku skončili, príbeh podolínskeho zlata však pokračuje ďalej. Počas kopania si naši hľadači pomáhali prístrojom, podľa ktorého údajne šachta ďalej kolmo klesá až ku štôlni (štôlňa - vodorovná chodba), vedúcej hlbšie do masívu Čuby. Že by mohol mať prístroj pravdu, naznačoval aj ďalší kus rebríka, trčiaci z dna nedohĺbenej šachtice. Schádzalo sa po ňom k pokladu, ktorý zanechali v podolínskych lesoch utekajúci Nemci? Odpoveď na túto otázku je doteraz ukrytá kdesi v podzemí. A možno ani nie veľmi hlboko. Kto vie?

Tajomná šachta v Čube je dnes jedným z mnohých zaujímavých miest na rekreačnom chodníku Sovia poľana, ktoré stojí za to vidieť. Keď pôjdete okolo, všimnite si, ako je umiestnená. Rovno medzi dvomi skalami. A ako opodiaľ pozorne a trpezlivo bdie oko kamenného strážcu. No neukryli by ste svoj poklad práve sem? Predsa len, legendy sú legendy, ale ako sa hovorí, bez vetra sa ani lístok nepohne. Mimochodom, tento príbeh nie je jediný, ktorý zlato v ružbašských a podolínskych lesoch spomína. Tak čo, neskúsite šťastie?

Dovidenia na chodníku!

https://www.obecvysneruzbachy.sk/turista/turistika/velka-kycera-966m/legendy

Ing. Pavel Homola